Pred 90 rokmi sa narodil maliar Milan Laluha

Duchovným rodiskom jeho tvorby bola stredoslovenská obec Dolná Mičiná, krajina jeho detstva, ktorej živé obrazy prírody z prostredia Zvolenskej vrchoviny nosil stále v sebe. Hovorieval, že býva v Bratislave, ale žije v Mičinej. Nech mu bolo hocijako, zavrel oči a bol tam.

Laluha patril do umelecky silnej Skupiny Mikuláša Galandu, ktorú v roku 1957 spoluzakladal s maliarom Andrejom Barčíkom, Rudolfom Krivošom, Milanom Paštékom, grafikom Ivanom Štubňom, sochármi Vladimírom Kompánkom, Antonom Čutekom a Pavlom Tóthom (neskôr v nej pôsobil aj Andrej Rudavský). Ich spoločnou témou sa stala domovina. V stredu 11. novembra uplynie 90 rokov od narodenia maliara Milana Laluhu.

Milan Laluha sa narodil 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch. Ako hovorieval: „Kreslenie ma ohromne držalo už ako malého chlapca. Keď som mal ceruzku a papier, mohli ma nechať aj tri dni samého, vedeli, že ma nájdu čarbať. Farebné ceruzky, pastelky, to ma nepustilo ani v meštianke, ani v 'učiteľáku' v Lučenci."

Počas stredoškolských štúdií maľoval pre bábkové divadlo kulisy. Patril k prvým absolventom Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU, 1950-1955) v Bratislave. Jeho profesormi boli Ľudovít Fulla, Ernest Zmeták, Bedrich Hoffstädter a Dezider Milly. Po štúdiách sa vrátil do Dolnej Mičinej (1955-1958). Žil v Martine (1958-1963) a nakoniec sa natrvalo usadil v Bratislave. Venoval sa kresbe, grafike, ilustráciám, komornej a monumentálnej tvorbe.

Pre Laluhovu tvorbu boli charakteristické motívy krajiny, dediny a človeka. Ako protipól k tomu maľoval ženské akty, autoportréty a zátišia s fľašami. Vytvoril si tzv. laluhovskú formulu obrazu. Vytváral ho z hranatých a zaoblených tvarov (kubusov), ktoré oživoval žiarivými farbami. Prvú samostatnú výstavu mal v roku 1962 v Bratislave. Odvtedy sa zúčastnil na desiatkach výstav doma i v zahraničí.

Po roku 1968, keď sa politická moc snažila galandovcov umlčať, patril Laluha medzi tých, ktorí sa utiahli do svojho vlastného sveta a vytrvalou tvorbou dával na známosť, že sa nepoddal. V roku 1972 bol vylúčený zo Slovenského zväzu výtvarných umelcov. Znamenalo to zákaz verejných výstav, ale aj nakupovania jeho diel štátnymi galériami.

Tento zákaz sa nikdy striktne nedodržiaval. Jeho diela sú zastúpené v Slovenskej národnej galérii (SNG) v Bratislave, Galérii mesta Bratislava, Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici, Nitrianskej galérii, Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, Východoslovenskej galérii v Košiciach, Slovenskom národnom múzeu v Martine i Balneologickom múzeu v Piešťanoch. Laluhove obrazy sa nachádzajú aj v súkromných zbierkach v Taliansku, Francúzsku, Švédsku, Nemecku, Spojených štátoch amerických, Spojenom kráľovstve, Švajčiarsku a Maďarsku.

Za svoju tvorbu získal Laluha do obdobia jeho zákazu mnoho ocenení: V roku 1965 výtvarnú Cenu Cypriána Majerníka, v roku 1966 to bola Cena Osvalda Liciniho na XXXIII. bienále v Benátkach. V roku 1968 sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda, v roku 1969 dostal Cenu Slovenského fondu výtvarných umení na I. bienále maľby v Košiciach.

V roku 2011 prezident SR udelil Milanovi Laluhovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Získal ho za celoživotné mimoriadne zásluhy o rozvoj umenia a kultúry, osobitne v oblasti umeleckej tvorby.

Zo svojho rodiska si Milan Laluha priniesol do Bratislavy aj lásku k ľudovej hudbe. Z preplneného ateliéru pod lesom v bratislavskej Karlovej Vsi bolo často počuť jeho hru na husliach či kysucké, podpolianske a terchovské ľudové piesne. Kolekcia huslí bola spolu s obrazmi rozvešaná po stenách. Tvoril posediačky takmer na zemi, pretože paletou mu bola vytiahnutá posledná zásuvka skrinky.

Výtvarník Milan Laluha zomrel jeden deň pred svojimi 83. narodeninami, 10. novembra 2013.